Odvážne sa vydať tam, kam sa ešte žiadna vdova nevydala. Melissin príbeh

Melissa Navia, ktorá hrá poručíčku Eriku Ortegas v seriáli Star Trek: Strange New Worlds, sa rozrozprávala o návrate do druhej sezóny po zdrvujúcej a nepredstaviteľnej strate...

Tento článok je iba prekladom originálu. Redakcia do neho nijako nezasahovala.
This article is only a translation of the original. The editors did not interfere with it in any way.

Toto nie je príbeh, ktorý som chcela rozprávať. Mala som príbeh, ktorý som chcela vyrozprávať, keď som sa dostala na výslnie, keď sa na mňa konečne pozrel celý svet, keď sa ľudia chceli so mnou stretnúť, pretože postava, ktorú som hrala, ich oslovila. Takéto veci musíte robiť, keď ste pracujúci herec. Rozprávať svoje vlastné príbehy. Inak je veľká šanca, že sa zbláznite (to s vami urobia konkurzy.) Alebo že to vzdáte. A ja som nikdy nebola pripravená urobiť ani jedno, ani druhé. Odmietla som sa zaoberať myšlienkou, že by som sa uspokojila s niečím menším, než že by som sa živila tým, čo milujem. To bola vlastne podstata celého príbehu: že napriek všetkému sa v tejto branži dá presadiť; že ak budete neúnavní, tak uspejete.

Toto však nie je tento príbeh. Všetko, čo som si myslela predtým, mi teraz pripadá nepodstatné a neúplné. Smrť to s vami urobí. Smútok vás premení. Strata lásky vášho života vás zlomí. Takže toto je začiatok nového príbehu, ktorý stále hľadám silu vyrozprávať. O tom, ako som pred šiestimi mesiacmi fyzicky nedokázala opustiť svoj gauč a neochotne som opustila krajinu, aby som natočila očakávanú druhú sériu medzinárodne očakávaného televízneho seriálu, ktorý sa ešte len bude vysielať. O tom, ako som sa z vdovy znovu stala Erikou Ortegas, kormidelníčkou U.S.S. Enterprise v seriáli Star Trek: Tajomné nové svety, a ako budú tieto dve ženy navždy neoddeliteľne spojené.

Túto prvú časť poviem stručne, pretože odmietam venovať pozornosť tejto časti príbehu. V decembri 2021, ktorý by niektorí (nie ja) nazvali najšťastnejším obdobím roka, sa mi zrútil svet. Môj partner Brian Bannon, láska môjho života, zomrel v boji s agresívnou a zriedkavou formou akútnej leukémie, ktorá zasiahla nás, jeho lekárov, našu rodinu aj našich priateľov, ktorí neprestávali hovoriť, aká to bola česť poznať ho. Kiež by nikdy neprestali – ja som len začala.

Po celý čas, čo sme boli spolu, Brian robil nemožné možným a úprimne veril, rovnako ako ja, že tá správna úloha príde ku mne, a keď príde, budem pripravená. Absolútnou pravdou je, že nebyť jeho, nebola by som dnes súčasťou vesmíru Star Treku. Brian bol pôvodom z mestečka Ballyshannon, ktoré leží v Írsku. Bol hudobník, skladateľ a spevák s hlasom, ktorý moje slová nedokážu spravodlivo opísať. Bol tiež svetobežníkom, šarmantným rozprávačom, učiteľom, vyštudovaným záchranárom, barmanom, mojím najväčším fanúšikom a, ako to dokonale vyjadril jeden z jeho štamgastov, posledným z newyorských barmanov-básnikov. Bol to prírodný živel, ktorý bol doma v meste aj na vidieku, kde chodieval na prechádzky do hôr, a skutočný macher na matematiku, krížovky a počítače. Bol to úžasný človek, ktorý miloval čísla a prijímanie výziev, rovnako ako život s tvrdohlavou herečkou, ktorej veľké sny boli až na druhom mieste po tom, ako ho zbožňovala.

Keď udrela pandémia, odišli sme do lesa do karantény vďaka anjelským priateľom, ktorí nám požičali svoju chatu pri jazere. Bol to raj. Samozrejme, až na to, že Brian aj ja sme teraz boli nezamestnaní a svet bol na pokraji zrútenia. Ale okrem toho to bol raj. Konkurzy pre mňa a pre všetkých hercov všade na svete sa zmenili z osobných pekiel na peklá, ktoré sa nahrávali online cez internet, čo znamenalo, že namiesto toho, aby ste sa pýtali na zmysel svojho života pred cudzími ľuďmi v cudzej miestnosti, ste sa mohli pýtať na svoj zmysel života z dočasného bezpečia miesta, ktoré ste práve nazývali domovom. Brian sa stal mojím self-tape všetkým, od kameramana cez experta na osvetlenie, režiséra, až po prekvapivo všestranného čitateľa, ktorý sa občas spýtal: „Budeš to robiť takto?“, len aby ma vyburcoval. Keď prišiel konkurz na Star Trek, mali sme za sebou už niekoľko mesiacov a teraz sme boli doma v New Yorku. Bola to vzťahová scéna medzi nafúkaným rongovským dôstojníkom ("Spock Amok") a pilotom menom Ortegas, ktorá sa začína sľubne a na konci dvoch strán sa zvrtne. Projekt bol taký dôverný, že materiál nevidel ani môj manažér, ktorý mi dohodol stretnutie. Takže to bol Brian, kto ho nahrával, čítal so mnou, schvaľoval, čo pošleme, upravoval ho a pomáhal mi ho posielať priamo castingovým riaditeľom. To, čo sme v ten deň urobili, nám navždy zmenilo život.

Brian so mnou cestoval do Toronta a zostal so mnou počas celej prvej sezóny. Cezhraničné obmedzenia boli také prísne, že aby mohol so mnou prejsť cez hranice, keďže sme neboli oficiálne zosobášení, museli sme dokázať, že Brian je nevyhnutný pre prácu, ktorú budem v Kanade vykonávať. „No samozrejme, že je,“ spomínam si, ako som si pomyslela – bez Briana po mojom boku som nebola celá. Ale takáto poézia cezhraničných úradníkov nerozhádže, a tak sme si najali imigračného právnika, aby sme presadili tú istú myšlienku. Fungovalo to. Kým som chodila na natáčanie, Brian pracoval z nášho nového bytu s výhľadom na jazero Ontario. Keď som prišla domov, uvaril večeru – áno, bol to tiež šéfkuchár, ktorý varil tak rýchlo a tak dobre (občas pri sledovaní Deep Space Nine na tablete položenom na chladničke), že som sa nikdy nepokúšala robiť si poznámky. Rozprávali sme sa o Star Treku, o ovládaní kormidla, o tom, čo budeme robiť zajtra, a o všetkom ostatnom, pretože bolo málo vecí, o ktorých sme sa nerozprávali.

Koncom júla sme sa vrátili do Spojených štátov, v septembri sme sa vrátili do Toronta na krátke dodatočné natáčanie a v januári sme sa mali vrátiť na natáčanie druhej sezóny. Taký bol plán. Zatiaľ čo Brian hľadal náš nový príbytok pre umelcov v oblasti Toronta, ktorá už nie je uzamknutá, ja som objednala našu prvú sadu vianočných pohľadníc s vlastným dizajnom a portrétom dvojice. (Po takmer siedmich rokoch spoločného života sme sa rozhodli, že by sme mohli.) A potom, v priebehu niekoľkých dní, bolo po všetkom. Zasiahla ho choroba. Realita sa rozpadla. Môj svet sa stal čiernym. Na okná som si prilepila flísové plachty, nazvala som ich smútočné závesy a schúlila som sa na gauč v nádeji, že masívne bolesti v hrudi, s ktorými som sa každé ráno budila, ma jedného dňa veľmi skoro dorazia.

Nedorazili. (Spoiler.) Ustúpili, práve keď mi v telefóne začali pípať e-maily, na ktoré bolo treba odpovedať. Volali mi zo Strange New Worlds. Ale samozrejme, že už bol január. Bola som Erika Ortegas. Svet ešte nevedel, čo všetko to obnáša, pretože prvá sezóna ešte nemala premiéru, ale vedela som to ja, vedelo to štúdio a vedel to celý štáb zložený z tých najúžasnejších a najpracovitejších ľudí. Čakala ma práca, pre ktorú som pracovala celý život, a jediné, na čo som mohla myslieť, bolo: „Ako? Ako sa môžem vrátiť? Ako môžem robiť to, čo som robila? Keď polovica všetkého, čo ma robilo tým, kým som bola, zomrela. Ako sa môžem opäť stať tým istým človekom? Odkiaľ sa dá načerpať sila? Odkiaľ by som ju mala?“

Je ťažké to vidieť, keď smútiš. Zem sa vám vytrhla spod nôh a budúcnosť, ktorú ste si kedysi predstavovali v pokojných chvíľach dňa, sa rozplynula. Všetko je temné. Obrazne a pre mňa aj doslova – moje smútočné závesy boli stále zdvihnuté. Nové ja, duch môjho bývalého ja, existovalo len v mojej obývačke, väčšinou na gauči, nahnevané na svet a presvedčené, že už nikdy nebude schopné zaplatiť účty alebo ísť nakúpiť potraviny. Smútok sa prejavuje tými najexistenciálnejšími spôsobmi a zároveň tými najsmiešnejšími a najprízemnejšími. Moja duša bola roztrhaná na kusy a tiež Boh pomáhaj človeku, ktorý sa ma spýta, či sa nechcem stretnúť na kávu.

Do Kanady ma nakoniec dostala sieť ľudí. Nikdy nepodceňujte silu toho, kým sa obklopujete, pretože to svedčí o všetkom dobrom vo vašom svete a je to zrkadlo toho, čo by mohlo byť lepšie. V herectve aj v živote. S Brianom, s mojou rodinou a so Strange New Worlds som trafila do čierneho. Moji hereckí kolegovia, naši showrunneri a skutočný filmový štáb, vďaka ktorému Enterprise lieta, ma nesmierne podporovali ešte v New Yorku, keď som sa konečne dostala na scénu a aj počas celého nakrúcania. Nemám túto skúsenosť s čím porovnať – stratiť manžela, rozpadnúť sa, opustiť krajinu, letieť na vesmírnej lodi, tvoriť históriu, udržať sa – ale raz za život stačí vedieť, že sa o mňa starali ľudia, ktorým záležalo nielen na dobre seriálu, ale aj na mojom dobre. Čo sa týka samotného cestovania, z gauča, z bytu a do auta ma vytiahla moja mladšia sestra Soraya a švagor Connor, ktorí odložili svoje životy, aby ma opäť dostali cez hranice, tentoraz neochotnú, uplakanú, a ktorí so mnou zostali dosť dlho na to, aby sa uistili, že sa úplne nerozpadnem. Ešte stále som nemohla ísť nakúpiť potraviny. Stále som nevidela zmysel v tom, aby som sa dobre najedla alebo veľa spala. Gauč v našom mesačnom hotelovom sídle sa stal mojím novým bezpečným priestorom. Každý deň som plakala. Bola som ďaleko od svojej najlepšej formy. V skutočnosti som na tom bola najhoršie v živote, ale keď už nič iné, tak som aspoň bola v Kanade. Jedna prekážka je za mnou – zostáva už len jedna celá nová sezóna Star Treku, ktorý vznikal takmer 60 rokov.

Vrátiť sa na scénu nebolo ani zďaleka také ťažké, ako som očakávala, ako som si predstavovala v hĺbke svojho ranného smútku. Boli tam všetci moji priatelia a ukázalo sa, že som ich veľmi rada videla. V skutočnosti som viac ako mesiac nevidela osobne viac ako hŕstku ľudí a teraz som bola obklopená stovkami, ale nezneistela som. Skúšanie kostýmov, konzultácie o účesoch a stretnutia s režisérom boli naplánované bez meškania a moje dokonalé profesionálne ja, ktoré hereckým spôsobom viditeľne chápe, že príležitosti treba využiť a nikdy ich nepodceniť, sa na všetkých ukázalo bez toho, aby prelialo (veľa) sĺz. Ale viete, čo som urobila? Hovorila som o Brianovi. Vyšlo to organicky. Takmer všetko mi ho pripomínalo. Za každým vtipným momentom sa skrývala významná spomienka. Napriek môjmu neustálemu skrytému smútku mi vyslovenie jeho mena nahlas a rozprávanie hercom a štábu o mojom najlepšom priateľovi prinášalo radosť, ktorá ma rozosmievala, a každého, kto vedel, čo sa stalo, nechávala v úžase, že sa mi darí tak dobre, ako sa zdalo. Vedela som to, pretože mi to hovorili. Hovorili mi, že nemôžu uveriť tomu, ako som sa ukázala v práci a neskolabovala. Na čo som sa zasmiala a povedala: „Čo mám na výber?“ Lebo taký je smútok: všetko naraz. Je to multitasking vo svojej najbrutálnejšej podobe. Keby bola možnosť prepadnúť sa do zeme, na krátky oddych, urobila by som to. Ale nebola, a tak som sa vybrala do blokády, a práve tam sa odohral ten boj. S Melissou som si poradila dosť dobre, ale čo si počať s Erikou?

Atmosféru nakrúcania druhej sezóny elektrizovala súčasná premiéra dlho očakávanej prvej sezóny. Boli sme pri písaní novej kapitoly, práve keď sa svetu konečne predstavila a zamilovala posádka kapitána Pikea pred TOS. To je, samozrejme, sen každého herca, byť na scéne a už pracovať na ďalšej sezóne seriálu, ktorý sa práve vysiela. Počas svojej vzostupnej kariéry som bola vo všetkých možných iných neľahkých pozíciách. Akoby nebolo dosť ťažké rezervovať si rolu, niekedy sa zdá, že udržať si ju je ešte menej isté. Viem, aké to je, keď vás vyradia z nejakej epizódy. Viem, aké to je, keď zistíte, že váš seriál bol zrušený. Viem, aké to je prísť o zdravotné poistenie, pretože vaša hosťovská úloha sa nedostala do finálneho výberu. Ale to všetko už bolo minulosťou. Mojím problémom teraz bolo, že som bola obdarená ikonickou, úžasne napísanou, úžasne otvorenou postavou, s ktorou sa diváci každý týždeň viac a viac stotožňovali, ale ktorá mi teraz pripadala ako cudzia. Ako som mohla hrať tú istú postavu, keď všetky moje vlastné vlastnosti, ktoré som pri jej tvorbe vyvolala, zlyhali? Sebavedomie, srdce, šviháctvo, schopnosť smiať sa a rozosmiať ostatných, keď je situácia hrozná... viera, že dobrým ľuďom sa stanú dobré veci.

Oči sa mi zaslzili, keď som sedela pri kormidle. Viackrát som musela upokojiť svoj dych, kým sa otvorili dvere turbovýťahu. Každú chvíľu som sa musela odobrať z prítomnosti všetkých a držať si hlavu, aby mi slzy nerozmazali mejkap. Bolo to len na pár minút a potom som sa vrátila, dostatočne rýchlo, aby si nikto nevšimol, že som vôbec odišla. Pozerala som na obrazovku, ktorá veľmi nebola vesmírom, ale o ktorej som ako pilotka musela veriť, že ním naozaj je, a musela som premýšľať, či sa mi to len nezdá. Bude ma na konci noci čakať Brian? Tak ako to robil počas celej prvej sezóny, keď bolo Toronto uzavreté a najväčšiu spoločnosť sme si robili navzájom. Myšlienky ako táto sú prchavé, ale v smútku sú skutočné a zhmotňujú sa bez varovania. Ach, a ošetrovňa to spúšťala. To slovo sa mi ani nepáči, pretože sa v týchto dňoch používa s nadhľadom. Ale bolo to absolútne spúšťajúce, v scénach na ošetrovni aj všade inde – niekto má zástavu srdca, niekomu zlyháva mozog, niekto dúfa v lekársky zázrak, niekoho oživujú, všade je rozsypaná krv a masaker. Dráždivé, ale predsa len, bola to moja práca, tak som si to nechala pre seba. Ako by povedal Brian svojím nonšalantným spôsobom o osobných záležitostiach: „Nič im nehovor.“ A vedela som, že ak budem niekedy potrebovať naliehavú pomoc, každý, koho o ňu požiadam, mi ju poskytne. Taký sú ľudia okolo Strange New Worlds. Nie som si istá, ako by som sa ja zachovala ku iným.

Každý týždeň bol lepší. Každý deň bol novým dňom, keď bolo možné vyskúšať niečo iné, skúsiť to znova. Hovorí sa, že čas lieči, ale to nie je celkom pravda. Smútok nezmizne. Ani by nemal. Mala som lásku neuveriteľného muža. Ak takáto nemožná láska mohla vydržať celý život, potom by mal byť aj búrlivý smútok, ktorý napučiava v jej neprítomnosti. Dáva to zmysel, nie? Moji herecký kolegovia boli neoceniteľní. Moji šéfovia boli mojimi obhajcami. A moji noví fanúšikovia boli všetkým, v čo som mohla dúfať, a ešte viac. Prostredníctvom sociálnych médií, nášho jediného komunikačného kanála, mi pripomínali, kto je Erika, ako v nej vidia mňa a ako v nás oboch vidia seba. A tým mi pripomenuli, čo som urobila pred rokom. Vdýchla som život kormidelníčke, ktorá verila v ideáli Hviezdnej flotily a ktorej činy to odrážali, ktorej sebadôvera na mostíku bola podporená dokonalosťou pri kormidle, o ktorej lojalite nikto nepochyboval a ktorej kapitán Pike bezvýhradne dôveroval. Urobila som s ňou to, čo som urobila s mnohými pilotkami a vojačkami, ktoré som si počas svojej kariéry zahrala. Pozrela som sa na príklady zo skutočného sveta. Pýtala som sa samú seba, čo z nich robilo to, čím boli, a ako by som sa nimi ja, ktorá som nebola ani pilotka, ani vojačka, mohla na plátne stať spôsobom, ktorý by bol autentický, presný a úctivý.

Erika Ortegas je nielen kormidelníčkou Enterprise, ale aj veteránkou bojov, a hoci je to časť jej života, ktorá je zriedkavo – ak vôbec? – spomenutá v 1. sérii, je súčasťou toho, kým je, a preto bola súčasťou všetkého, čo som zapracovala do jej postavy. Na stránke scenára som videla, že je vtipná a duchaplná, a že kapitán jej vtipkovanie dovoľuje a dokonca ho podporuje, ale odkiaľ sa to vzalo? Jedna vec je čítať repliky a úplne niečo iné je vytvoriť celý život, ktorý dáva týmto replikám zmysel takým spôsobom, že diváci sú zvedaví, dychtiví a netrpezliví vidieť viac z toho, čo sa skrýva pod nimi. Áno, jej múdrosti a šibeničný humor slúžia ako momenty komickej úľavy, ale sú aj príkladom človeka, ktorý žil a pracoval na frontoch a pozná zážitky blízke smrti z prvej ruky. Práve preto, že bola v boji, zažila stratu, videla smrť, žije so smútkom, vie, aký krátky môže byť život, nielenže môže, ale niekedy preto aj musí žartovať. Takže keď sa ozve, aby odľahčila náladu, nerobí to len preto, aby povedala: „Keď je zle, treba sa smiať,“ ale aj: „Mám to.“ Pretože je, samozrejme, aj vysoko odborne zdatná vo svojej práci a jej kolegovia to vedia a dôverujú jej, že ju svoju prácu bravúrne vykoná. Takže hoci vždy existuje možnosť, že v jednej chvíli tu môžeme byť a v druhej už nie. Ak má Erika Ortegas čo povedať, Enterprise to zvládne.

Tak je to tu. V prvej sezóne som objavila Eriku, v druhej sezóne som potrebovala Eriku, aby mi pomohla znovu objaviť samú seba. Teraz sme si podobné viac, ako som si kedy vedela predstaviť – viac, ako som si kedy želala. Iste, v televízii hrám len pilotku a vojačku a moja každodenná práca nie je vo všeobecnosti otázkou života a smrti, ale traumu, stratu a smútok mám teraz v kostiach a teraz viac ako kedykoľvek predtým chápem, prečo je smiech kľúčový, keď sa ukazuje, že toľko iného v živote naozaj nie je. Baví ma vyvolávať úsmev na tvári ľudí a dávať publiku niečo, na čo sa môžu tešiť, rovnako ako to robil Brian ako hudobník a barman a ako človek, v ktorého upokojujúcej, žoviálnej prítomnosti ste boli radi, najmä keď ste potrebovali niekoho, kto vám zdvihne náladu.

Som späť na svojom gauči. Vrátila som sa z natáčania. Späť z ďalších desiatich dobrodružstiev, z objavovania tajomných nových svetov. A Brian mi tak veľmi chýba! Ale darí sa mi lepšie ako pred šiestimi mesiacmi a o ďalších šesť mesiacov mi bude ešte lepšie. Niektoré dni mám pocit, že vôbec netuším, čo robím, ale pri Grabtharovom kladive sa sakra snažím. Takže toto nie je príbeh, ktorý som chcela rozprávať, a už vôbec nie ten, ktorý som chcela žiť, ale dostať to, čo chceme, presne tak, ako to chceme, nie je to, ako funguje život. Aby som citovala kapitána Jeana-Luca Picarda z môjho dospievania, a aby som kontrovala svojou narážkou na Galaxy Quest pred dvoma vetami (ktorá ma ešte stále vyvádza z miery): „Je možné neurobiť žiadnu chybu a napriek tomu prehrať. To nie je slabosť, to je život.“

Možno neviem, kam idem, ani vždy neviem, čo robím, ale viem, že kamkoľvek teraz pôjdem, Brian a Star Trek ma povedú a smútok ma nemôže zatieniť. To ma robí šťastnou. To mi pripomína Hviezdnu flotilu: ku hviezdam, cez ťažkosti a ešte ďalej. So všetkým, čo mám.